Ach zlatko,
chýbaš mi viac ako si myslíš,
a možno niekde v kútiku chýbaj aj ja tebe,
no možno nie, to ma trošku desí,
ale nedivím sa tomu.
Sme už roky od seba, no čas
akoby nehral rolu.
Hovorila si, všetko je predpísané,
všetko je dané, všetko je osud,
a ja neveril som v osud,
veril, že mám všetko vo vlastných rukách.
Teraz cítim to rovnako, ale akoby som sa stratil,
akoby som išiel tak ďaleko, že vrátiť sa by som chcel,
ale čas napriek všetkému plynul a ja nie som si istý,
čo na mňa čaká.
Či sme rovnakí, a či novú cestu
dláždiť skúsiť mám.
No cítim sa starý už na zmeny,
chcem budovať niečo čo niekde vo mne horí.
Kým som bol, neviem,
kam som šiel, neviem (alebo viem,
len už teraz, chcem žiť ináč).
Čo prinesie nám zajtrajšok,
to musím nechať v Božíš silách,
aj keď spoliehať sa na Boha,
to nikdy nebola moja predstava.
Neviem jak ďalej, alebo viem ?!
Stratený v čase ?!
Stratený v sebe ?!
Alebo znova nájdený ?!
Vo svojej hĺbke ?!
Ver láska, že ženieš ma cez všetky búrky,
hoc neviem, z ktorej strany sa diabol rúti.
Ak dôjde čas na nás, verím,
že posledná skladačka zapadne
a spolu budeme bok po boku čeliť všetkému,
čo nám život do cesty prinesie.
Ľúbim ťa.